Helmut Posch - "Boli dni kedy som sa tešil do školy, lebo som nemusel ísť na tréning!"

14.10.2012 |

Tento článok je o osobnej spovedi zverenca, ktorý si prešiel malým cyklistickým peklom, no i tak bicykel naďalej miluje. Mal by slúžiť ako výstraha pre mladých začínajúcich športovcov, ktorí nemajú tú správnu oporu a racionálne usmerňovanie v ich príprave. K rozhodujúcim momentom sa vyjadruje tréner PROefektu.

Helmut, najprv sa každému, kto ťa nepozná predstav.

Volám sa Helmut Posch, mám 19 rokov a prioritne robím horskú cyklistiku. Dopĺňam to cestnou cyklistikou. Tiež som už štartoval aj na cyklokrosových pretekoch. Na bicykli súťažím od roku 2009. Jazdiť som začal v BiKE-TEAM Bratislava pod vedením vtedy reprezentačného trénera. Jazdil som tam dve sezóny a následne som prestúpil do Greenbike Racing teamu a o rok na to sa klub premenoval na Greenbike Realiz team. Som účastníkom majstrovstiev Európy v horskej cyklistike, účastníkom svetového pohára v horskej cyklistike a mám desiatky pódiových umiestnení zo Slovenska a okolitých krajín v pretekoch XC Olympic a 1/2 XC maratónoch.

V tomto roku si začal spolupracovať s Mgr. Jurajom Karasom PhD., ale sezóna ti priam nevyšla. Čo sa stalo?

Tak táto sezóna ani sezónou nebola. S Jurajom som začal spolupracovať na základe jeho podnetu. Začal ma trénovať v dobe keď už som mal dlhšie trvajúce tak psychické i fyzické problémy čo sa týka výkonnostného športu. O ničom som mu nehovoril, problémy som hodil za hlavu a začal som sa sústrediť na ďalšiu, už profesionálne vedenú tvrdú prácu v podobe tréningu. Dva mesiace predtým som sám kontaktoval jedného nemenovaného trénera z Českej republiky, kvôli stavom, ktoré som už spomínal. Myslel som si, že potrebujem postrčiť do tréningu aj napriek tomu, že som sám seba v posledných dvoch sezónach výsledkovo sklamal. Keď sme s Jurajom začali, kontakty z Českej republiky som hneď prerušil a začal som sa tešiť na spoluprácu s ním.

...ale okamžite nastali problémy, prečo? Neodhadol Juraj tvoje schopnosti?

Dá sa to tak povedať, ale bola to hlavne moja chyba. Zatajil som mu "stavy", ktoré som predtým mal. Ani neviem prečo, asi som si nevedel pripustiť, že som urobil chybu v tom do čoho som sa podĺa seba vtedy výborne vyznal. Keby som mu ich bližšie popísal na začiatku spolupráce, Juraj to mohol ihneď diagnostikovať ako dlhodobé pretrénovanie a bolo by cesty von. Takto som sa dostal na rok do začarovaného kruhu a Juraj sa trápil čo robí zle a ja som pri tom cítil, že to je pravdepodobne moja chyba. Ale nechcel som si pripustiť, že môj tréning v minulosti bol zlý, to by mi vtedy nenahovoril nikto. Stále som videl nejakú výhovorku o tom prečo stále cítim tie "stavy". A to celý začarovaný kruh menom pretrénovanie dokonale uzatváralo.

Hodnotenie trénerom PROefektu

Spoluprácu s Helmutom sme začali na začiatku februára. Dovtedy som ho poznal z videnia z pretekov a z rozprávania druhých. Práve od nich som vedel, že Helmut je tréningový „dríč“, čo mi imponovalo a tešil som sa na spoluprácu s ním. Prvé dojmy z neho mi napovedali, že sa jedná o inteligentného chalana, ktorý vie čo chce a ide si za tým. Tieto úvodné informácie boli pre mňa ako trénera podstatné a keďže v nich obstál, na spoluprácu som sa veľmi tešil.

Minulú sezónu si mal ale svoju najlepšiu v živote.. Prišli fyzické a psychické problémy z ničoho nič?

Začalo to na konci minuloročnej sezóny. Cez ňu som sa doslova nezastavil. Celý rok som obchádzal ťažké preteky, napr. český, maďarský alebo poľský pohár XCO kvôli nominácii na ME XCO a do toho som chcel aj vyhrávať na domácich pretekoch. Pravidelne som pretekal 3 x do týždňa, chodil do školy 5 x týždenne po 7 hodín a popri tom tvrdo trénoval ešte 1 x do týždňa a 2 dni  som mal v týždni tréningovo voľnejšie. Takto to šlo celú sezónu. Pripravoval som si formu na Majstrovstvá SR (MSR) v XCO, lebo som vedel, že pri dobrej konštelácií hviezd :) je možný veľmi dobrý výsledok. Svoju prípravu som finišoval tak, aby som na MSR na ceste odpretekal dobrý výsledok. Týždeň predtým som šiel možno dovtedy životný pretek v Kuchyni na BIKE JAMe. Na MSR v cestnej cyklistike sa mi šlo výborne ale v jednom z posledných zjazdov som spravil chybu a chytil dieru na vedúcu skupinu. Toto bol vtedy už neriešitelný problém. Ale vedel som, že formu mám výbornú a na MSR XCO by som mohol urobiť pekný výsledok. Ale čím viac sa pretek blížil cítil som sa horšie, ale v príprave som nepoľavil. Pretek som pokazil, bolo mi zle od žalúdku, proste to nevyšlo. Potom to každý víkend bolo hore-dole. Na ME som nechal život ale nestačilo to ani na 2/3 štartového pola. Podobne to dopadlo aj na svetovom pohári XCO v Českej republike.. Bol som už vtedy unavený. No stále som si opakoval - ešte tento pretek a potom vypustím. Až došiel posledný pretek sezóny a ja som mal stále tréning na 110%. Dňa 17.9. som bol na Púchovskom maratóne a tam som sa cítil fakt zle. Prvé "stavy" v živote, nechuť do pretekania a slabosť. Nadišiel koniec sezóny. Nasledovalo 3-týždenné voľno a v ňom týždenná choroba. Ale ja som už nemohol vydržať a tak som sa vrhol do zimnej prípravy na kategóriu U23. Prvé dni som si to užíval a myslel si, že všetko je na dobrej ceste. No po týždni som tréning nemohol ani cítiť, ani na jeden sa mi nechcelo. Všimol som si, že behám namiesto tempa 5:30 min/km ktoré som bol schopný držať v minulých rokoch, teraz len 6:00min/km aby som držal intenzitu v základnej vytrvalosti. Nevenoval som tomu pozornosť. Ale keď som navštívil posilňovňu a porážali ma kamaráti, ktorí nedali normálne ani 3/4 z toho čo ja, začal som tušiť to najhoršie. To bol Október. November a december som už preflákal. Namiesto zvyčajných 70 hodín tréningu za mesiac bolo tak 35. Tréning som nemohol ani vidieť, ledva som sa presvedčil na hodinnu denne. Ten kto ma dobre poznal, mi opakoval, že sa som mnou niečo deje, že to nie som ja. Dovtedy som bol jeden z tých, ktorí si neodpustili ani sekundu tréningu. Potom som kontaktoval českého trénera, s ktorým som dva mesiace trénoval vlažným tempom...

...a sme zase späť pri Jurajovi. Ale to že si nemal také dobré výkony mohlo mať milión príčin, bol si v maturitnom ročníku, podvedomý stres tam istotne bol...

A toto je to najhoršie. Takéto výhovorky som hľadal celý rok. Keď sa nachádzate v začarovanom kruhu pretrénovania, ste v inom svete, nevidíte súvislosti. Teraz sa preklínam, prečo som si to neuvedomil. Cyklistika pre mňa znamenala a stále znamená životný zmysel a nemienil som sa vzdať tej driny len tak. Ďalšia vec, ktorá ma len ďalej zacyklovala v pretrénovaní.

Hodnotenie trénerom PROefektu

Minulá sezóna 2011 podložila základný kameň problémov. Pri tréningu mládeže je veľmi dôležité prihliadať na ich športovú minulosť. Keďže Helmut pravidelne trénoval iba tretí rok a predtým sa aktívne nevenoval žiadnemu športu, je nutné byť pri nastavovaní objemu a intenzity tréningového zaťaženia a skladbe pretekového programu obzvlášť opatrný! Helmut si toho v svojej tretej sezóne roku 2011 na seba zobral veľa. Jeho organizmus tomu v priebehu sezóny ešte dokázal odolávať, avšak v jej závere už vypol (Púchovský maratón). Zvyčajne po správne absolvovanej sezóne stačia 2 až 3 týždne na kompletné zregenerovanie fyzických i psychických síl. Avšak v prípade Helmutovej sezóny bolo treba vypustiť na oveľa dlhšie. I napriek tomu sa po 3 týždňoch a prekonanej choroby s vervou pustil do zimnej prípravy. Organizmus mu dal dostatočné výstražné upozornenia v podobe zníženia sily i vytrvalosti. No on sa ďalej trápil so zníženým tréningom ale predsa len tréningom..

Stále hovoríš o pretrénovaní, ale to, že máš znížené výkony nie je predsa pretrénovanie, prečo ten pesimizmus?

Nešlo o výkony, šlo o pocity. Celý február som seriózne odtrénoval podľa Jurajovich pokynov, ale necítil som sa vôbec ideálne. Opäť som mal výhovorku, že mám deficit v tréningu zo zimných mesiacov a musím to dobehnúť. A opäť som sa krásne zatočil v kruhu pretrénovania. Na konci februára som šiel na sústredenie na Malorku. Sústredenia som miloval. Trénoval som s cyklistami o 3 triedy lepšími aby som od nich niečo nachytal. No tento rok som musel chodiť sám. Nikomu som nestíhal a 4 hodiny jazdy boli pre mňa trestom, pričom predtým 6 hodín nebol problém. Vtedy som už naozaj začínal byť nervózny, ale sezóna bola blízko a ja som si nemohol dovoliť vyložiť nohy (zase je tu ten kruh). Tréning bol pre mňa trestom. Som normálny chalan ako priemerný dnešný, ale boli dni, kedy som sa tešil do školy  lebo som nemusel ísť vtedy na tréning. Vtedy som vedel, že je zle. Na každý pretek, na ktorý som šiel som sa musel prehovárať a tak isto to bolo aj s tréningom. Až nastal deň, kedy som sa zúčastnil tréningových pretekov a po 1 minúte som mal kŕče v nohách a nemohol som ani otočiť pedálmi. To bol máj. Povedal som si dosť. To bol veľký krok von zo slučky, ktorý mal prísť pol roka pred tým. Bolo neskoro. Nevládal som odbicyklovať 1 hodinu. Mal som slabosti, bolesti a závrate. Zobral som to s čistou hlavou. Proste som si povedal, že si oddýchnem. Prinajhoršom nevíde táto sezóna, ba možno sa ešte v jej priebehu vrátim. O to som sa aj pokúsil.

Hodnotenie trénerom PROefektu

Helmut chcel tréningu dávať, čo najviac sa dalo. Sám mi hovorieval, daj mi viacej, chcem dobehnúť zameškané. Nepočúval som ho. Dával som mu normálne prijateľné dávky v správne nastavenej intenzite, ktoré iným jeho výkonnostnej úrovne problém nerobili. Často krát sa hanbil priznať, že mu bolo na tréningu zle, že prežíval tie svoje stavy. Postupne sme si z toho spolu začali robiť srandu a nazvali ich „Helmutsyndróm“ Tento jeho syndróm bol pre mňa naozajstnou trénerskou záhadou. Nevykazoval typické príznaky pretrénovania (chronický stav únavy) ako bolesti hlavy, nespavosť, znížená odolnosť proti infekciám, zažívacie a kardiovaskulárne ťažkosti a pokles výkonnosti o minimálne polovicu. Pri vstupnej diagnostike testu do vita maxima boli jeho parametre úrovne zotavenia, ktoré sú schopné zachytiť únavu, na veľmi dobrej úrovni. Pri opätovnom testovaní v apríli dokonca na výbornej! Tiež sa dostavilo solídne zlepšenie výkonnosti. To ukázalo, že sa nejedná o prepätie (akútny stav únavy), ani pretrénovanie v pravom slova zmysle. Viacerí sme ho podozrievali, či to nie je len psychická záležitosť – maturitný ročník, príliš veľké seba očakávania na pretekoch i tréningoch. Toto som sa ďalej pokúsil vylúčiť ďalšími diagnostickými testami na hodnotenie únavy. Ani tie neukázali nežiaduci stav pretrénovania. Helmut stále mlčal. Až v máji musel prísť zlomový pretek, po ktorom sme si obaja povedali: „A dosť!“ Helmut sa až po ňom začal retrospektívne vracať do minulosti svojej prípravy a hľadať príčinné súvislosti. Priznávať si to, pred čím sa schovával.. Snažil som sa pohotovo reagovať a ihneď ho poslal na kompletnú lekársku prehliadku s rozborom krvi, moču a najmä vylúčenia mononukleózy, hormonálnych porúch a najmä rakoviny. V tomto štádiu, po tom rozhodujúcom zlomovom preteku som sa naozaj obával, že za jeho „stavy“ bude môcť práve niektorá zo zákerných chorôb. V mysli sa mi stále vynárali začínajúce príznaky chorôb iných úspešných športovcov..  Vedel som, že ak by Helmutovi niečo začínajúce našli, bude dostatočne silný bojovať a liečiť sa. Avšak na túto tému sme počas obdobia vyšetrení nehovorili. Naopak, spoločne sme si dávali otázku: „Čo budeme robiť, ak mi nič nenájdu?“ Naštastie všetky lekárske prehliadky dopadli pozitívne. Helmut bol zdravý! Onedlho po nich to prišlo: Helmut si to všetko jasne uvedomil a napísal mi to! Napísal mi všetko to o minuloročnej sezóne a jeho pocitoch v nej. O rozhodujúcom Púchovskom maratóne, urýchlenom zahájení zimnej prípravy a následnej slabosti v nej. O tom všetkom, o čom dovtedy mlčal. Mlčal aj sám pred sebou. Všetko zrazu dostalo nový a jasný rozmer a nad naším problémom sa rozsvietilo. Avšak pre Helmuta to muselo priniesť veľký kontrast v podobe úľavy a nešťastia zároveň. Nasledovalo to najťažšie! Tým pre neho bolo práve to, že jediná cesta ako sa dostať späť, je nebicyklovať, netrénovať, nechať telo len odpočívať.    

A ako to všetko dopadlo? Pokiaľ vieme, stále netrénuješ ani nepretekáš.

Prvý krát po skončení „sezóny“ som sa pokúšal trénovať asi po 2 mesiacoch. Cítil som sa lepšie, ale stále nie ideálne. Obišiel som 3 až 4 ľahšie tréningy v trvaní cca 2 – 3 hodiny a po nich som si dal deň voľno. Prvý deň po voľne som sa doslova nevedel dočkať bicykla. Juraj bol tiež rád, že to nebolo nič hrozné a relatívne rýchlo som sa z toho dostal. Vyrazil som na tréning a po 45 minútach som si musel sadnúť na obrubník a premýšlať o dvoch veciach. Ako sa dostanem domov a čo budem dalej so sebou robiť. Spolu s Jurajom sme zistili, že žiadnym "polo - voľnom" sa z toho nedostanem. Tak som si dal úplne voľno na dva týždne. Druhý týždeň som sa nemohol dočkať toho, kedy budem môcť ísť na tréning. Nechávalo ma to ale pokojným, lebo tak som sa cítil aj predtým. Vydržal som teda 2 týždne nič nerobiť. Tento krát som sa aj fyzicky cítil oveľa lepšie. Tak som na tretí týždeň začal pomaličky jazdiť. To trvalo asi 5 týždňov.. Postupne, pozvoľna, v intenzitách po aeróbny prah, cítil som sa fajn, tak som tréningy začal mierne predlžovať a začal som aj špeciálnu silovú vytrvalosť. Nasledoval prvý štart po dlhej odmlke - Hradná časovka v Bratislave. Čas na časovke bol na moje normálne pomery slabší, ale na to, že som nejazdil 4 mesiace to nebolo až také zlé. Trénoval som ďalej s relatívne dobrými pocitmi. Absolvoval som preteky v Nitre, kde sa mi šlo prvú hodinu výborne, no po hodine mi logicky došli sily. S Jurajom sme to brali tak, že to je prirodzené, na to aký deficit v intenzívnych tréningoch som mal. O týždeň som absolvoval preteky Merida Road Cup v Královej pri Senci. Bolo to niečo podobné ako v Nitre. No tento krát som preteky bez problémov dokončil, aj s aktívnym štýlom jazdy. Mal som dobré pocity, že sa začínam vraciať na nejakú určitú výkonnosť a po Jurajovom usmerení tréningov to má dobrú tendenciu. No v tom to opäť prišlo. Tie isté stavy slabosti ako v máji. Tak to mňa aj Juraja naozaj sklamalo a opäť sme si potvrdili,  že sa tu nezahrávame so žiadnou krátkodobou únavou ale s únavou, ktorá sa so mnou vlečie už vyše roka.

Hodnotenie trénerom PROefektu

Táto časť Helmutovej „sezóny“ bola takmer rovnako ťažká ako tá predošlá. Bolo náročné si neustále pripomínať: „Nechoď na tréning, zostaň doma, odpočívaj.“ Odpočinok sme samozrejme volili tiež aktívny vo forme iných pohybových aktivít miernou intenzitou a inými dostupnými metódami. Avšak vďaka tomu, že „Helmutsyndróm“ sa prejavoval len počas športového výkonu, prichádzali pravidelné nutkania to ísť skúsiť. Keď skúška ukázala stopku, nasledovalo ešte väčšie sklamanie. Za kľúčový som považoval Helmutov návrat v auguste, v ktorom sa už naozaj cítil fit a tréningy s chuťou zvládal. Tá chuť bola v tomto prípade tá najdôležitejšia. Oboch Helmutových štartov som bol súčasťou a pri pohľade na jeho pretekový výkon som ani nezapochyboval, že by už nebol v poriadku. Pohľad na Helmuta v popredí balíka a dokonca chytaním únikov ma robil neopísateľne šťastným. Začali sme sa pohrávať s myšlienkou, že by sme ho pripravili na cyklokrosovú sezónu. Avšak prišila druhá polovica septembra. A spolu s ňou trpké vytriezvenia v podobe začiatku náročného vysokoškolského štúdia a najmä návrat „Helmutsyndrómu“ na tréningu.            

Vráťme sa o rok späť. Po minuloročnej sezóne si sa necítil ideálne, prečo si si nepredĺžil voľno? Na to si predsa vedomosti mal.

Ako som spomenul, do cyklistiky som dával celý svoj život. Každý svoj tréning som plánoval na minútu presne. Iní cyklisti sa smiali, že o čo sa ako snažím, keď som si písal tréningové plány a netrénoval som "len tak". Bol som absolútne premotivovaný. Spravil by som čokoľvek pre to, aby som dosiahol požadovaný výsledok. V prípade, že som sa aj cítil unavený, chcel som byť na seba prísny a v tréningu pokračoval. Hocikomu inému by som povedal: „To nechoď, si príliš unavený“, ale sebe som to naordinoval, lebo som chcel byť precízny. Myslím, že toto je problémom veľa vyhasnutých športovcov. A vzhľadom na to, že niekoľko rokov mi výkonnosť stúpala, myslel som, že je to dobrá cesta. Napríklad v januári roku 2010 som odtrénoval 98 hodín! Za sezónu som priemerne odjazdil tak 13 000 km. To by človek povedal, že to nie je nič moc. Ale nikto nepovie to, že roky predtým som aktívne nešportoval a z tých 13 000 km bolo cca 50 pretekových štartov a stovky ťažkých anaeróbnych tréningov.

Učíme sa na vlastných chybách.. Ale čo vlastne teraz plánuješ robiť?

Teraz sa plánujem dať dokopy ako po fyzickej tak psychickej stránke. Začal som študovať na FIIT STU a mám teda čo na robote. Týmto sledujem to, že telo si dokonale odpočinie, hlava prestane rozmýšlať nad problémami v cyklistike a tiež si oddýchne. Myslím, že toto je jediný klúč k vráteniu sa na pôvodnú výkonnosť. Ak nevíde toto, tak už nič.

Hodnotenie trénerom PROefektu

Helmut si svoje tréningové úsilie v minulých rokoch zhodnotil a vyhodnotil sám. To je tá najlepšia cesta k seba uvedomeniu si, že to nebolo v poriadku. Každý mladý cyklista by mal vedieť, že telo nie je stroj a zvyšovanie množstva tréningu musí byť veľmi citlivé. Nerád by som to paušalizoval, keďže tu vstupuje veľa premenných, ktoré by mal mať každý tréner na zreteli. Taktiež už tento výnimočný športovec dobre vie, čo na kompletné znovu obnovenie všetkých síl treba. Odhadovať čas si nedovolím ja, a zrejme ani nikto iný. Aspoň približne podobnú trénerskú skúsenosť nemám a preto môžem vychádzať iba z teoretických východísk a odborných štúdii. Na ich základe sa domnievam, že to môže trvať aj ďalší celý rok..   

Pýtať sa, či by si niečo spravil inak, je asi hlúpe. No predsa len, skús sa teraz v myšlienkach vrátiť späť, a stručne zhodnoť aký bol tvoj tréning?

Robil som obrovské chyby, ktoré si človek uvedomí až s odstupom času. Je mi lúto, že som Juraja nestretol skôr. Tak pred dvoma rokmi. Toto nemuselo byť a ja som mohol mať doma medailu z niektorých MSR. Najhoršie je, že ja si len velmi ťažko viem priznať chybu a preto som nemenil ani svoj tréning keď ma niekto upozornil na to, že niečo robím zle.

Necítiš aj krivdu voči spoločnosti, čo sa týka výchovy športovcov?

Samozrejme, že cítim. Na Slovensku to funguje tak, že najprv sprav výsledok a potom dostaneš podmienky. V zahraničí je to naopak a aj preto majú napríklad takí Švajčiari tak veľkú základňu. Poznám veľa talentovaných ludí, ktorí ale nemôžu robiť šport, aj keď by veľmi chceli. Jednoducho na to nemajú peniaze. Pritom často peniaze idú do mládeže, ktorej rodičia su vysoko zabezpečení a ich deti sú na základnej výkonnostnej úrovni len preto, že majú maximálne podmienky a nulový talent.

Hodnotenie trénerom PROefektu

Helmut tento spoločenský problém veľmi srdnato popísal a samozrejme s ním súhlasím. Na margo toho by som dodal jedno a to podstatné. Potreba trénera v individuálnych športoch je rovnako dôležitá ako v športoch kolektívnych. Na škodu veci je, že v tých individuálnych to na Slovensku býva skôr rarita. Preto by som rád vyslal myšlienku: „Tréneri, venujte sa svojím športovcom. Športovci hľadajte si trénerov a počúvajte hlas svojho tela.“

Dlho si sa odvažoval povedať verejnosti ako to s tebou vyzerá. Chcel by si povedať ešte pár slov na záver?

Tak asi len to, že dúfam, že sa čoskoro uvidíme na nejakých pretekoch. Nech nezabudnú, že pretrénovanie je syndróm, ktorý oblbne nie len telo ale aj hlavu a to je možno ešte horšie. Vážte si to, že ten šport robíte. Ak nie ste platený profesionál, stále je dôležitejšie, že ste zdraví a môžete športovať na výkonnostnej úrovni a nie len zalamovať rukami nad tým, že nemáte výsledky. Dúfam, že sa mi čoskoro podarí uzdraviť a s Jurajom budem môcť pokračovať v tréningu. Jurajovi prajem veľa šťastia a úspechov, aj keď spolu nám to pre tento krát nevyšlo.

Ako to celé uzatvára Mgr. Juraj Karas, PhD. – tréner PROefektu?

V prípade, že Helmutova skúsenosť poslúži čo len jedinému športovcovi vystríhať sa podobným problémom, tento článok splnil svoj účel. Helmut ukázal silu osobnosti. Svedčí o tom aj skutočnosť, že o tom všetkom dokáže verejne hovoriť. Za to, a mnoho iného, si ho veľmi vážim. Náš spoločný problém, jeho nefungovania organizmu, nás veľmi zblížil a stali sme sa kamarátmi. Spoločne si trpezlivo počkáme čo sa bude diať ďalej. A potom uvidíme