Report nášho bežca z 53-km kros maratónu Kamzík-Baba-Kamzík

7.5.2015

Koniec druhej aprílovej dekády (Nedeľa, 19.04.2015) znamená v Bratislave len jedno. Je to čas na jeden z mojich najobľúbenejších pretekov v roku - Cross-Marathon Kamzík-Baba-Kamzik, ktorý sa beží medzi Kamzíkom a Penzinskou Babou. Kazdý z bežcov sa môže rozhodnúť, či sa vydá na trať 16 km s prevýšením +500 m, 26 km (+700 m) alebo na ultra vzdialenosť 53 km (+1'400 m). O správnosti údajov (hlavne prevýšenia) môžeme diskutovať, no pre jednoduchosť som čerpal z oficiálnych propozícií. Tento pretek som bežal už po druhýkrát.

Začínali sme ráno okolo 7.30 na Kamzíku a po krásnom hrebeni Malých Karpát sme si to namierili na Pezinskú Babu a späť. Baba sa nachádza na 26. km, kde je otočka a po rovnakej trati sa beží do cieľa. Pravdepodobne každý, kto sa v to ráno postavil na štart vedel, že pri takom chladnom počasí, aké bolo, budeme mať takmer ideálne podmienky. Registrácia sa žačala už v piatok a mal som štastie, lebo som ju v piatok aj stihol. Tým som si ušetril čas a ráno pred štartom som sa mohol viac venovať rozbehaniu sa a pokecom s ďaľšími bežcami. Okamih štartu sa nezadržateľne blížil.

Skontroloval som hodinky a bolo práve 5 minút do plánovaného výstrelu. Toto bol pre mňa moment, kedy som sa začal presúvať viac na do čela, aby som si našiel vhodnú štartovú pozíciu. 3-2-1 a už sa aj rútime pozdĺž 53 km trate. Organizátori nám pripravili 4 občerstvovacie stanice s dostatkom nápojov, ovocia, tyčiniek a kopou iných dobrôt. Ja som si niesol so sebou 3 gély, 2 dózy tekutého magnézia, 1 energy tyčinku, maličký balíček soli a 600 ml vody.

Mojim cieľom bolo dobehnúť v čase okolo 4 h a 25 minút, a tak som si vyrátal tempo, akým potrebujem bežať, na 12 km/h. Nechcel som príliš tlačiť na pílu, a teda stanovený tepový strop som mal na 175 tepov, hlavne počas prvej polovice závodu. Ako sa pod týmto stropom udržať? Neprepáliť štart a netačiť prílš do kopca a po rovinkách. Pomerne rýchlo som si uvedomil, že toto tempo je v pohode a stále som schopný si pošetriť nejaké sily na druhú polovicu trate. Jasné, že som nebol prvý bežec na trati, no zároveň som vedel, že do cieľa isto obehnem ďaľších bežcov. Na moje prekvapenie mi táto stratégia fungovala, až pokiaľ som nedobehol do polovice. Skontroloval som si priemernú rýchlosť a zistil som, že bežím práve okolo 12 km/h. To som už vedel, že takéto tempo neudržím aj v druhej polovici preteku. Prečo? Jednoduché – už som mal v nohách 26 km a očakával som pokles tempa kôli únave. Pokles tempa som si v prvej časti až tak neuvedomil, a teda si to musím lepšie ustrážiť nabudúce.

(foto: rendu k.)

Chcel by som poďakovať organizátorom za atmosféru, aká je vždy na Babe. Keď ultra bežci pribiehajú na otočku, všetci bežci na 26 km trati čakajúci na svoj štart nás zdravia a povzbudzujú. Nachvíľku sa môžete cítiť, ako svetový bežec, ktorého dav ľudí ženie vpred.

Chcel som si užiť každý krok, a teda bez ohľadu na tempo alebo rýchlosť som ostal pri svojej nenásilnej stratégii. No keď som bežal okolo 30. – 35. km, pocítil som krízu. Skrátil som krok, stuhli mi stehná a boky, a klesla mi aj rýchlosť. Naštastie som toto očakával a bol som pripravený. Z vrecka som vytiahol gél, tyčinku, vrecúško soli a dal som si trochu z každého. Vlastne som to zjedol celé. Keď som si už myslel, že každý je v tej chvíli rýchlejší ako ja, zbadal som pred sebou ďalšieho bežca. Toto bol presne ten podnet, ktorý som potreboval. Kríza bola razom preč, krok sa mi upravil a dostal som sa opäť do závodného módu. Navyše som bol schopný ešte viac zrýchliť, a teda som stiahol nejaké minútky.

(foro: Marcel Rebro)

Zrazu som si uvedomil, že mám pred sebou posledný, zhruba 10 km dlhý úsek. Nasledovalo asi 5 veľmi rýchlych kilometrov, lebo som bol na chodníku, ktorý stále pozvoľna klesal a na takýchto úsekoch sa cítim veľmi dobre. Hneď po tomto úseku nasledovalo jedno z posledných stúpaní, krátka sekcia stúpaní a klesaní, a záverečné stúpanie do cieľa. To už sme boli na chodníčkoch, ktoré sa tešia veľkej oblľube u turistov, cyklistov a rodiniek na nedeľných výletoch do prírody, a teda o povzbudzovačov nebola núdza. Zrazu som zbadal dvoch bubeníkov a za nimi slnečnú lúku, po ktorej to bolo asi 100 m do cieľa. Avšak týchto 100 m je slušný stupák, ale nie až tak náročný, ako sa zdá, lebo tu je každý z bežcov ťahaný divákmi a moderátorom do finišu. Asi si navždy zapamätám slová moderátora, ktorý hovorí: „do cieľa sa nekráča, do cieľa sa beží“. Pár metrov do cieľa som si všimol moje podporné družstvo a teda mi už naozaj došlo, že je tu koniec preteku :) Na prvé minúty po dobehnutí som mal pripravené nejaké dobroty a drink, ale úplne prvé, čo som dostal bola pusinka od mojej Bashky – všetko ostatné až potom. Prichystala mi výborný cviklovo-jablkový džús s dávkou konopného proteínu a bohato mineralizovanú vodu (Sulinku).

(zdroj: rado999.rajce.idnes.cz)

Tu sa dostávame ku koncu výletu toho dňa a na záver môjho prvého ultra behu tohto roka. Nakoniec som to dal za 4h a 34 minút, čo mi stačilo na celkové 15. miesto a 11. v mojej kategórií. Povedal by som, že toto nie je ani náročný, ani jednoduchý beh. Pre mňa to bol prvý veľký beh tejto sezóny a otestoval som si, že som schopný naložiť so svojimi silami celkom efektívne. Viem si pošetriť energiu na neskoršie časti preteku, a hlavne nie som v cieli priveľmi rozsekaný. Takisto aj nasledujúce dni neboli nejaké bolestivé a bol som chopný sa normálne hýbať, a o pár dní aj znovu behať. Už teraz sa teším na ďalší závod, ktorý pobežím v Maďarsku – bude to 52 km Salomon Ultra Trail Hungary.